Čo je pod pokrievkou? - časť 2.
V tomto článku od Zdendu Žoldoša sa zoznámime s priebehom a procesom certifikácie výrobkov.
Vďaka Zdendovi môžeme nahliadnuť "pod pokrievku", pretože nám porozpráva niečo o svojej práci vývojárov a vôbec o celom procese vzniku jedného produktu. Málokto si vie predstaviť, čo všetko sa musí stať, alebo naopak nesmie, než si napríklad taký postroj odnesie z obchodu domov.
Seriál worksafety.cz: Príbehy ľudí, ktorí ovplyvnili náš odbor!
V tomto článku od Zdendu Žoldoša sa zoznámime s priebehom a procesom certifikácie výrobkov.
Certifikačná dokumentácia
Pripraviť dokumentáciu na CE certifikáciu je pre skúseného matadora hračka. Ten, kto ju vytvára prvýkrát, by sa mal poriadne najesť, a tým si zabezpečiť obalenie nervových vlákien, lebo skúšobňa je inštitúcia prísna a neoblomná.
Základom certifikačnej dokumentácie je kusovník s výkresom zostavy výrobku, ktorý sa neskôr rozkladá na čiastkové výrobné výkresy. Výrobca musí definovať všetky pevnostné súčasti postroja a definovať ich materiálové a technické parametre. Pevnostné časti postroja sú delené do dvoch skupín - kovy (spony, karabíny, déčka, mailony) a textilné časti (popruhy, nite, lemovky a pevnostné švy).
Kovy - paradox soľnej komory
Zásadná otázka z kultového filmu o Československej ľudovej armáde bola: čo sa stane, ak necháme samopal na daždi? Rovnakú otázku si určite položili aj zákonodarci, a preto do testov zahrnuli aj koróznu skúšku. Nestačil im dážď prírodný, ale rovno si nechali zostaviť sofistikované zariadenie nazvané soľná komora, kde sa kovy vystavujú sprejovaniu soľnou hmlou po dobu 48 hodín. Hodnotenie testu dáva jasnú odpoveď. Kvalitné kovy sú bez poškvrny, nekvalitné zhrdzavejú, správne povedané skorodujú. V praxi ale dochádza k tomu, že sa už po prvom použití nárazom alebo odieraním naruší povrchová úprava a odtiaľ sa už ľahko dovtípime, čo sa stane s karabínou alebo s dečkom. To rovnaké ako keď necháte samopal na daždi - zhrdzavie. Tomu sa hovorí paradox drahej skúšky v soľnej komore.
Textilné časti – niť života
Pevnostné šitie musíme vyobraziť v technickom výkrese a definovať šicie nite a počet stehov. Tu si dovolím okomentovať, že je veľmi ťažké skontrolovať, či má šijací obrazec 200 alebo 210 stehov. Niekedy je šitie husté alebo šicí stĺpik podšitý, a kontrolór v skúšobni nemôže stopercentne povedať, či šev je správny alebo zlý. Chyba sa ale s najväčšou pravdepodobnosťou ukáže na pevnostnom teste.
Pri šití si často kladiem otázku, kde vznikol pojem "niť života". Hlavným parametrom nite je jej jemnosť. Čím nižšie číslo, tým je niť hrubšia a pevnejšia. Príkladom je niť s označením 10, ktorá sa používa veľmi často na šitie vibrám. Opakom je číslo 80, ktorá je určená pre vyšívacie stroje. Pre naše účely je asi najvhodnejšia niť 20 alebo 30 z polyamidu alebo polyesteru. Do skúšobne dodávam referenčný štítok od dodávateľa nití, kde sú definované aj ďalšie podrobnosti. A pojem "niť života"? Keď prdne pevnostné šitie na kritickom mieste, bude s vami pravdepodobne amen.
Vlákna sa nám ďalej vinú a stretávajú do popruhov. Výrobca v referenčnom štítku definuje parametre popruhu. Hlavným faktorom je počet osnovných a útkových nití, ktoré tvoria pevnosť popruhu. Dôležitý je typ tkania a omaková vlastnosť (tvrdý, tuhý, poddajný, mäkký, handrovitý ... atď.). Menej známy pojem je háčkovací systém. Ten je taký dôležitý, že je aj predpísaný v norme. Ide o úpravu hrany popruhu do neprateľnej podoby. To možno asi najlepšie vysvetliť Veľkonočnou paralelou a prirovnaním popruhu k stužke. Trochu máva koledník korbáčom bohato zdobeným stužkami v parku okolo kríkov. Konček jednej zo stužiek sa zachytí o vetvičku a začne proces, ktorý je u postrojov nežiaduci. Polovica stužky je v okamihu vypáraná a koledník si to všimne až keď korbáč zapruží ako rybársky prút.
Etiketa
Prejdime zase trochu k papierovaniu. Návod na použitie obsahuje textovú a piktogramovú časť. V texte sa uvádza, že sa nesmie výrobok strkať do kyselín a mikrovlnky, a v piktograme je ukázané, že si nemáte dávať nohavičky na hlavu a potom sa vešať. Trochu zvážniem. EÚ kladie na výrobcov vysoké nároky a je nutné mať návod detailne prepracovaný a bez chýb. Niekedy je to nadľudské úsilie udržať 27 jazykov EÚ bez preklepu a ešte sa vyznať v národnej legislatíve Fínska alebo Vatikánu. Niekedy sa už návody podobajú formátu výkladového slovníka a stromy v lesoch miznú po hektároch. Brusel mlčí a túžba po uznaní elektronických manuálov je stále v nedohľadne.
Skúšobňa
Dajme tomu, že fascikel nazvaný dokumentácia je hotový, testovacie vzorky ušité, termín skúšok naplánovaný. Svätostánok skúšobňa je totiž posvätné miesto. Tu sa neodporuje a prijíma sa pokorne údel víťaza či porazeného. Testovanie začína statickými skúškami všetkých pripojovacích prvkov. Polohovacie body sa testujú na skúšobnom valci. U symetrických polohovacích bodov sa skúša iba jeden a u asymetrických oba po dobu 3 minút na 15kN. Záchytné body a centrál sa skúša na figuríne. Skúšobný komisár navlečie na torzo postroj a skúša. Centrálny bod (EN 813) sa zaťaží na 15kN po dobu 3 minút. Obdobne sa testujú zachytávacie body (EN 361) hlavou hore na 15kN po dobu 3 minút a hlavou dole na 10kN po dobu 3 minút.
Dynamické testy sú asi pohľadovo najatraktívnejšie. A navyše, či niečo preverí postroj, tak sú to práve tieto testy, konkrétne testy zachytávacích bodov. Potrebujete k nemu len pádovú vežu, dvojmetrové lano vybavené osmičkovými uzlami a stokilové železné torzo. Štyri metre voľného pádu nohami napred a následne hlavou napred na rovnakom lane sľubujú vzrušujúce divadielko. Ostatné dynamické testy sú slabé ako kafe-druhák. V mojej praxi som si s nimi ešte nemal čas lámať hlavu.
No a máme otestované. Ako je známe, žiadna práca nie je hotová, pokiaľ nie je papierovo vybavená. Všetko skončí, až keď skúšobňa vydá certifikát, ktorý oprávňuje k začatiu sériovej výroby.
Hurááá! :-)
Chcete sa Zdendu na niečo opýtať? Napíšte nám na email katerina@worksafety.cz, radi mu všetky otázky odovzdáme.
Článok "Čo je pod pokrievkou? - 1. časť" o vývoji nového produktu si môžete prečítať tu.
Text, foto: Zdeněk Žoldoš